EUCHARISTIA, Eucharistické zázraky a svedectvá




Náuka o Eucharistii:

Základná náuka
a informácie o Eucharistii


Výber z Cirkevných
dokumentov




Malý výber zázrakov:

Zázrak svätej hostie
v Moncada
(1392)


Misie v Manzanede
(1903)


Tajomstvo malého
židovského chlapca
(1918)


Neporušené hostie
v plameňoch
(1608)


Chlapček z Almolda
(1936)


Zázrak v Maďarsku
(po II. svet. vojne)


Eucharistia
v Argentíne a v Poľsku
(1996 a 2008)


Stretnutie s Ježišom
v Eucharistii
(1987)





Home




Výber z Cirkevnej náuky o Eucharistii a Sv. Omši


PÁPEŽ INOCENT III. (rok 1208)
[...] Obetný dar, t.j. chlieb a víno je po konsekrácii pravým telom a pravou krvou nášho Pána Ježiša Krista. A tak pevne a bez pochybovania veríme úprimným srdcom a vyznávame to jednoducho veriacimi slovami. Pritom nepôsobí dobrý kňaz čosi menej, lebo to spôsobuje nie zásluha konsekrujúceho, ale slovo Stvoriteľa a sila Ducha Svätého. Preto pevne veríme a vyznávame, že nikto, hoci by bol aj akokoľvek počestný, nábožný, svätý a rozumný, nemôže a nesmie konsekrovať Encharistiu a vykonať oltárnu obetu, ak to nie je kňaz platne ordinovaný viditeľným a hmatateľným biskupom.

Podľa našej viery sú na zriadenie tejto služby potrebné tri veci: určitá osoba, t.j. kňaz, ktorý - ako sme povedali - je biskupom vlastne ustanovený na túto službu; slávnostné slová, ktoré boli od svätých Otcov do kánonov vložené; a patričný úmysel toho, kto ich vyslovuje.



KOSTNICKÝ KONCIL (1414 - 1418)
DEKRÉT O PRIJÍMANÍ IBA POD PODOBOU CHLEBA
[...] V pracirkvi veriaci síce prijímali túto sviatosť pod obidvoma podobami, no neskôr ju pod obidvoma podobami prijímali tí, čo ju konsekrujú, laici však iba pod jednou podobou. Treba totiž pevne veriť a nepochybovať, že celé telo a všetku krv Kristovu obsahuje skutočne tak podoba chleba, ako aj podoba vína. [...]



FLORENTSKÝ KONCIL (1438 - 1445)
[...] Treťou sviatosťou je Eucharistia. Jej matériou je pšeničný chlieb a hroznové víno, do ktorého sa musí pred konsekráciou primiešať málinko vody. Voda sa primiešava preto, lebo [...] treba pripustiť, že aj sám Pán túto sviatosť ustanovil s vínom, do ktorého bola primiešaná voda. Ďalej, že to zodpovedá sprítomneniu Pánovho utrpenia. [...]

Formou tejto sviatosti sú Spasiteľove slová, ktorými vykonal túto sviatosť. Kňaz totiž vykonáva túto sviatosť, hovoriac v osobe Krista. Silou týchto slov sa podstata chleba premieňa na Kristovo telo a podstata vína na jeho krv, no tak, že celý Kristus je obsiahnutý pod podobou chleba a celý Kristus pod podobou vína. A aj pod každou čiastkou konsekrovanej hostie a konsekrovaného vína je po rozdelení prítomný celý Kristus. Účinkom tejto sviatosti v duši toho, kto ju hodne prijíma, je zjednotenie človeka s Kristom. A keďže milosťou je človek včleňovaný do Krista a spája sa s jeho údmi, vyplýva z toho, že skrze túto sviatosť sa v tých, čo ju hodne prijímajú, rozmnožuje milosť; a všetky účinky, ktoré má telesný pokrm a nápoj pre telesný život - jeho udržiavanie, vzrast, obnovovanie a potešenie - spôsobuje podobne táto sviatosť pre duchovný život. Podľa slov pápeža Urbana IV., v tejto sviatosti slávime vďačnú spomienku na nášho Spasiteľa, ňou sme zbavovaní zlého, upevňovaní v dobrom a dáva nám vzrast v cnosti a milosti. [...]



TRIDENTSKÝ KONCIL, 13. zasadnutie (1551)
DEKRÉT O NAJSVÄTEJŠEJ SVIATOSTI
Posvätný ekumenický Tridentský koncil [...] nie bez osobitného vedenia a riadenia Ducha Svätého zhromaždil sa na to, aby vyložil pravé a starobylé učenie o viere, o sviatostiach a aby poskytol liek proti všetkým bludom a iným veľmi vážnym pohromám, ktorými je v našich dňoch Božia Cirkev žalostne trápená a zo všetkých strán kmásaná. [...]

A tak ten istý posvätný koncil, podávajúc zdravé a čisté učenie o tejto úctyhodnej a božskej sviatosti Eucharistie, učenie, ktoré katolícka Cirkev, poučená naším Pánom Ježišom Kristom a jeho apoštolmi a poučená Duchom Svätým, ktorý jej vždy vnukal všetku pravdu, vždy zachovávala a bude zachovávať až do konca sveta, všetkým veriacim v Krista zakazuje, aby sa odteraz neopovážili o najsvätejšej Eucharistii inak veriť, učiť alebo kázať, než ako je to v tomto dekréte vysvetlené a definované.

1. hlava: Skutočná prítomnosť nášho Pána Ježiša Krista v najsvätejšej sviatosti Eucharistie
Svätý koncil na začiatku učí a vyznáva otvorene a bezvýhradne, že vo vznešenej sviatosti svätej Eucharistie po konsekrácii chleba a vína je náš Pán Ježiš Kristus ako pravý Boh a človek prítomný ozajstne, skutočne a podstatne pod podobou tých zmyslami vnímateľných vecí. A nie je v tom ani nijaké protirečenie, že náš Spasiteľ podľa svojho prirodzeného spôsobu existencie stále sedí v nebi po pravici Otcovej a že predsa je na mnohých iných miestach podľa svojej podstaty pre nás prítomný sviatostne, a síce takým spôsobom existencie, ktorý slovami sotva môžeme vyjadriť, ktorý však predsa rozumom, osvieteným vierou, pochopiť môžeme a o ktorom veriť stále musíme, že je pre Boha možný. Tak totiž všetci naši predchodcovia, ktorí žili v pravej Kristovej Cirkvi a o tejto Najsvätejšej sviatosti hovorili, otvorene vyznali, že náš Vykupiteľ túto obdivuhodnú sviatosť ustanovil pri Poslednej večeri, keď po požehnaní chleba a vína jasnými a zreteľnými slovami dosvedčil, že im dáva svoje vlastné telo a krv. Tieto slová, ktoré uvádzajú svätí evanjelisti, a potom ich opakoval svätý Pavol, obsahujú jasne ten vlastný a zjavný význam, v akom ich chápali Otcovia; preto je to vskutku zvrchovane nehodnou neprístojnosťou, keď ich niektorí škriepni a zvrátení ľudia naprotiveň všeobecnému vedomiu Cirkvi degradujú na bezobsažné a obrazné zvraty, v ktorých by o pravde Kristovho tela a krvi nebolo ani reči. Cirkev ako stĺp a pevný základ pravdy sa od týchto ako diabolských výmyslov bezbožných ľudí odvracia a so srdcom plným vďaky stále uznáva toto vznešené Kristovo dobrodenie.

2. hlava: Ustanovenie tejto Najsvätejšej sviatosti
Keď náš Spasiteľ odchádzal z tohto sveta k Otcovi, ustanovil teda túto sviatosť, v ktorej akoby vylial bohatstvá svojej božskej lásky na ľudí, "ustanoviac pamiatku na svoje obdivuhodné skutky" (Ž 110,4) a prikázal, aby sme v jeho prijímaní slávili jeho pamiatku a zvestovali jeho smrť, kým nepríde. Chcel, aby sa táto sviatosť prijímala ako duchovný pokrm duší, ktorým sú živené a posilňované, žijúc zo života toho, ktorý povedal: "Ten, čo mňa požíva, bude žiť zo mňa" (Jn 6,57) a ako protidar, ktorý nás oslobodzuje od každodenných previnení a ochraňuje od smrteľných hriechov. Okrem toho chcel, aby táto sviatosť bola závdavkom našej budúcej slávy a večného šťastia a symbolom toho jedného tela, ktorého Hlavou je on sám a ku ktorému máme byť podľa jeho vôle pripojení ako údy tesnými zväzkami viery, nádeje a lásky, aby sme všetci hovorili to isté, aby neboli medzi nami roztržky.

3. hlava: Najsvätejšia Eucharistia prevyšuje ostatné sviatosti
Najsvätejšia Eucharistia má s ostatnými sviatosťami spoločné to, že je zmyslovým znakom posvätnej veci a viditeľnou podobou neviditeľnej milosti. Avšak u nej je vynikajúce a jedinečné to, že ostatné sviatosti iba vtedy majú silu posväcovania, keď ich niekto prijíma, kým v Eucharisti sa nachádza sám pôvodca svätosti pred jej požitím. Apoštoli totiž ešte neprijali Eucharistiu z rúk Pána, keď on už v pravde tvrdil, že to, čo dáva je jeho telo. A v Cirkvi bola vždy táto viera, že hneď po konsekrácii je pod podobou chleba a vína pravé telo nášho Pána a jeho pravá krv spolu s jeho dušou a božstvom, a to účinnosťou (konsekračných) slov telo pod podobou chleba a krv pod podobou vína. Telo však pod podobou vína a krv pod podobou chleba a duša pod podobou oboch účinnosťou toho prirodzeného spojenia a spolupatričnosti, ktorou sa časti Krista Pána, ktorý už vstal z mŕtvych a viac už neumiera (Rim 6,9), navzájom spájajú, ďalej božstvo v dôsledku jeho hypostatického spojenia s telom a dušou. - A tak je celkom pravdivé, že každá jedna podoba obsahuje práve toľko, ako aj obidve. Celý a úplný Kristus je totiž prítomný pod podobou chleba a v každej čiastke tejto podoby, a takisto je celý prítomný v podobe vína a v jeho častiach.

4. hlava: Premenenie podstát
(transsubstanciácia)
Pretože Kristus, náš Vykupiteľ, povedal, že to, čo obetoval pod podobou chleba, je skutočne jeho telo, Božia Cirkev bola o tom vždy presvedčená a tento svätý koncil to teraz opäť vyhlasuje: konsekráciou chleba a vína sa uskutočňuje zmena celej podstaty chleba na podstatu tela Krista, nášho Pána, a celej podstaty vína na podstatu jeho krvi. A túto zmenu katolícka Cirkev vhodne a vo vlastnom zmysle nazvala premenením podstát (transsubstanciáciou).

5. hlava: Kult a uctievanie prislúchajúce tejto Najsvätejšej sviatosti
A tak niet pochybnosti, že všetci veriaci podľa obyčaje, ktorá bola v katolíckej Cirkvi vždy praktizovaná, majú tejto Najsvätejšej sviatosti pri uctievaní preukazovať ten kult poklony (cultus latriae), ktorý sme povinní preukazovať pravému Bohu. A hoci ju Kristus Pán ustanovil, aby bola ako pokrm, nieje preto menej poklonyhodná. Veríme totiž, že je v nej prítomný ten istý Boh, o ktorom večný Otec povedal, keď ho uvádzal na svet: "Nech sa mu klaňajú všetci Boží anjeli" (Hebr 1,6), pred ktorým mudrci padli na zem a klaňali sa mu (Mt 2,11), a podľa svedectva Písma (Mt 28,17) apoštoli sa mu v Galilei klaňali. [...]



TRIDENTSKÝ KONCIL, 21. ZASADNUTIE (1562)
UČENIE O PRIJÍMANÍ POD OBIDVOMA PODOBAMI A PRIJÍMANÍ BATOLIAT

1. hlava: Laici a kňazi, ktorí neslávia Eucharistiu, nie sú
podľa božského prikázania povinní prijímať pod obidvoma podobami.
[...]

2. hlava: Moc Cirkvi ohľadom vysluhovania sviatosti Eucharistie.
[...]

3. hlava: Pod každou podobou je prijímaný celý a celostný (integrálny) Kristus, ako aj pravá sviatosť.
[...]

4. hlava: Batoľatá nie sú povinné prijímať sviatosť Eucharistie.
[...] [V krste sú totiž začlenené do Krista a vo svojom veku nemôžu stratiť túto milosť. Napriek tomu nemožno odsudzovať predchádzajúce časy, keď sa príležitostne praktizovalo prijímanie batoliat. Prijímanie batoliat sa nepokladá za potrebné na spásu.]



TRIDENTSKÝ KONCIL, 22. ZASADNUTIE (1562)
UČENIE O OBETE SVÄTEJ OMŠE
Aby staré, bezpodmienečné a v každom ohľade dokonalé učenie viery katolíckej Cirkvi o veľkom tajomstve Eucharistie zostalo zachované, oslobodené od omylov a bludov a udržané vo svojej čistote, svätý ekumenický Tridentský koncil [...], osvietený Duchom Svätým, učí o ňom a vysvetľuje ho ako pravú a jedinečnú obetu a vzhľadom na kázne pre ľud určuje toto:

1. hlava: Ustanovenie obety svätej omše
Pretože (ako svedčí apoštol Pavol) v Starom zákone v dôsledku slabosti levitického kňazstva zdokonalenia nebolo, musel (z nariadenia Boha, milosrdného Otca) povstať iný kňaz podľa rádu Melchizedecha, náš Pán Ježiš Kristus, ktorý mohol všetkých, čo mali byť posvätení, zdokonaliť a priviesť k svätosti (porov. Hebr 10,14). Tento náš Boh a Pán sa síce chcel raz na oltári kríža v smrti priniesť ako obeta Bohu Otcovi, aby im zaistil večné vykúpenie. Keďže však jeho kňazstvo smrťou nemalo zaniknúť, chcel pri Poslednej večeri, v tú noc, keď bol zradený, svojej milovanej neveste Cirkvi zanechať viditeľnú obetu, ako to vyžaduje prirodzenosť ľudí; v tejto obete sa predstavuje tá krvavá obeta, ktorá mala byť raz prinesená na kríži, aby jej pamiatka zostala zachovaná až do konca sveta a aby jej spásna sila bola aplikovaná na odpustenie hriechov, ktorých sa denne dopúšťame. Vyhlásil o sebe, že bol ustanovený za kňaza naveky podľa rádu Melchizedecha (porov. Ž 109,4); priniesol Bohu Otcovi svoje telo a svoju krv pod podobami chleba a vína, podal ich apoštolom (ktorí boli vtedy ustanovení za kňazov Nového zákona) pod tými istými znakmi, aby ich požili, a im a ich nástupcom v kňazstve rozkázal, aby túto obetu prinášali, keď povedal: "Toto robte na moju pamiatku..." (Lk 22,19; 1 Kor 11,24). Katolícka Cirkev to vždy takto chápala a učila. Po slávení starej paschy, ktorú zástup synov Izraela obetoval na pamiatku východu z Egypta, ustanovil novú paschu, seba samého, aby bol Cirkvou prostredníctvom kňazov obetovaný pod viditeľnými znakmi na pamiatku svojho prechodu z tohto sveta k Otcovi, keď nás vyliatím svojej krvi vykúpil a vytrhol z moci tmy a preniesol do svojho kráľovstva (Kol 1,13).

Toto je tá čistá obeta, ktorá nemôže byť nijakou nehodnosťou alebo zlobou tých, čo ju prinášajú, poškvrnená, o ktorej Pán skrze Malachiáša predpovedal, že bude prinášaná jeho menu, ktoré bude veľké medzi pohanskými národmi, na každom mieste ako čistá obeta; na ňu apoštol Pavol v Prvom liste Korinťanom nie nejasne naráža, keď hovorí, že tí, čo sa poškvrnili účasťou na stole démonov, nemôžu mať účasť na stole Pánovom (1 Kor 10,21), pričom pod pojmom "stôl" chápe v obidvoch prípadoch oltár. Je to ďalej tá obeta, ktorej rozličné žertvy v čase prirodzeného zákona a zjaveného Zákona boli predobrazom, pretože ona všetky dobrá, ktoré boli nimi naznačené, uzatvára v sebe ako ich naplnenie a zdokonalenie.

2. hlava: Viditeľná obetaje zmierna obeta za živých a mŕtvych
Pretože v tejto božskej obete, ktorá sa vykonáva v omši je prítomný ten istý Kristus a obetuje sa nekrvavým spôsobom ten istý Kristus, ktorý sa raz na kríži obetoval krvavým spôsobom, svätý koncil učí, že táto obeta je skutočnou zmiernou obetou a ňou sa spôsobuje, že "dosahujeme milosrdenstvo a nachádzame milosť a pomoc v pravom čase" (Hebr 4,16), keď pred Boha predstupujeme s priamym srdcom, so správnou vierou, s bázňou a úctou, s ľútosťou a pokáním. Zmierený touto obetou udeľuje Pán milosť a dar pokánia a odpúšťa previnenia a hriechy, aj keby boli akokoľvek veľké. Pretožeje je ten istý obetný dar a je to ten istý, čo sa teraz obetuje službou kňazov a čo vtedy sám seba obetoval na kríži, len spôsob obetovania je rozličný. Plody onej, totiž krvavej obety sa prijímajú v hojnej miere v tejto nekrvavej obete; a tak sa touto (nekrvavou) obetou tamtá (krvavá) obeta nijakým spôsobom neumenšuje. A preto sa náležite prináša podľa tradície apoštolov nielen za hriechy, tresty, zadosťučinenia a iné potreby živých veriacich, ale aj za zomrelých v Kristovi, ktorí ešte nie sú dokonale očistení.

3. hlava: Omše na počesť svätých
A hoci Cirkev občas slávieva omše na uctenie a na pamiatku svätých, predsa neučí, že sa obeta prináša im, ale iba Bohu, ktorý ich korunoval. Preto ani kňaz nehovorí: "prinášam ti, Peter a Pavol, obetu", ale vzdáva vďaky Bohu za ich víťazstvá a prosí o ich ochranu, "aby láskavo orodovali za nás v nebi tí, ktorých pamiatku slávime na zemi".

4. hlava: Omšový kánon
Keďže sväté veci treba vysluhovať sväto a to je zo všetkých obiet tá najsvätejšia, katolícka Cirkev pred mnohými sloročiami ustanovila posvätný kánon, aby sa hodne a dôstojne prinášala a prijímala. On je bez akéhokoľvek omylu a neobsahuje nič, čo by naskrze nedýchalo svätosťou a nábožnosťou a nedvíhalo mysle obetujúcich k Bohu. Pozostáva totiž zo slov samého Pána a z tradície apoštolov a z nábožných ustanovení svätých veľkňazov.

5. hlava: Slávnostné bohoslužobné ceremónie omše
Ľudská prirodzenosť je taká, že sa bez vonkajšej opory namôže ľahko pozdvihnúť k meditácii o božských veciach. Preto Cirkev, láskavá matka, ustanovila určité obrady, aby sa totiž v omši vyslovovalo niečo potichu, niečo nahlas; takisto použila bohoslužobné ceremónie, ako sú žehnania bohaté na tajomstvá, svetlá, kadidlo, rúcha a mnohé iné podobné veci podľa apoštolského nariadenia a tradície. Tým sa i vznešenosť takej obety má vtláčať do vedomia a prostredníctvom týchto viditeľných znakov náboženstva a nábožnosti sa má podnecovať myseľ veriacich ku kontemplácii vznešených vecí, ktoré sa skrývajú v tejto obete.

6. hlava: Omša, pri ktorej prijíma iba kňaz
Je želaním presvätého koncilu, aby veriaci prítomní na omšiach mali účasť na Eucharistii nielen duchovnou túžbou, ale aj sviatostným prijímaním, aby sa tak k nim dostalo čo najhojnejšie ovocie tejto najsvätejšej obety. Keď sa to však vždy nedeje, koncil preto neodsudzuje tie omše, v ktorých sviatostne prijíma iba kňaz, ako súkromné a nedovolené, ale ich schvaľuje a odporúča. Veď aj tieto omše treba považovať za verejné čiastočne preto, že v nich ľud duchovne prijíma, čiastočne preto, že ich slávi kňaz ako verejný služobník Cirkvi nielen pre seba, ale pre všetkých veriacich, ktorí patria ku Kristovmu telu.

7. hlava: Voda, ktorá musí byť primiešaná k obetnému vínu
Svätý koncil napomína ďalej, že pre kňaza platí predpis Cirkvi, aby do vína, ktoré sa obetuje v kalichu, bola primiešaná voda, a to preto, že aj Kristus asi tak urobil, ale aj preto, že z jeho boku vyšla voda spolu s krvou. Toto tajomstvo sa pripomína týmto zmiešaním. A keďže sa v Zjavení svätého Jána národy nazývajú vodou, predstavuje sa tu spojenie veriaceho ľudu s Kristom Hlavou.
[...]

KÁNONY O NAJSVÄTEJŠEJ OBETE OMŠE
1. Kto hovorí, že v omši sa neobetuje Bohu pravá a vlastná obeta, alebo že obetný úkon nespočíva v ničom inom, iba že sa nám Kristus dáva za pokrm, nech je exkomunikovaný.
2. Kto hovorí, že slovami Toto robte na moju pamiatku Kristus neustanovil apoštolov za kňazov, alebo že nenariadil, aby oni sami a iní kňazi obetovali jeho telo a krv, nech je exkomunikovaný.
3. Kto hovorí, že obeta omša je iba vzdávaním chvály alebo vďaky, alebo že je holou pripomienkou obety vykonanej na kríži, ale že nieje zmiernou obetou, alebo že osoží iba prijímajúcemu a že sa nemá obetovať za živých alebo zosnulých, za hriechy, tresty, zadosťučinenia a iné potreby, nech je exkomunikovaný.
4. Kto hovorí, že obeta omše je rúhaním voči najsvätejšej Kristovej obete vykonanej na kríži, alebo že umenšuje jej hodnotu, nech je exkomunikovaný.
5. Kto hovorí, že je čosi neslýchané, keď sa slávia omše k úcte svätých na dosiahnntie ich príhovoru u Boha, ako to chce Cirkev, nech je exkomunikovaný.
6. Kto hovorí, že omšový kánon obsahuje omyly a že preto ho treba zrušiť, nech je exkomunikovaný.
7. Kto hovorí, že bohoslužobné ceremónie, rúcha a vonkajšie znaky, ktoré pri slávení omší používa katolícka Cirkev, sú skôr podnecovaním na bezbožnosť ako prostriedkami slúžiacimi nábožnosti, nech je exkomunikovaný.
8. Kto hovorí, že omše, pri ktorých sviatostne prijíma iba kňaz, sú nedovolené a že ich preto treba zrušiť, nech je exkomunikovaný.
9. Kto hovorí, že obrad rímskej Cirkvi, pri ktorom sa časť kánonu a konsekračné slová vyslovujú potichu, treba odsúdiť, alebo že omša sa má sláviť iba v ľudovej reči, alebo že do obetného vína v kalichu sa nemá primiešať voda, lebo je to vraj proti Kristovmu ustanoveniu, nech je exkomunikovaný.



ENCYKLIKA PÁPEŽA PIA XII. MEDIATOR DEI (1947)

Posvätná liturgia (ako celok) utvára verejný kult, ktorý náš Vykupiteľ, Hlava Cirkvi, vykonáva nebeskému Otcovi a ktorý spoločenstvo veriacich prináša svojmu Zakladateľovi a skrze neho večnému Otcovi. Keď to vyjadríme súhrnne: predstavuje celostný verejný kult Tajomného tela Ježiša Krista, totiž Hlavy tohto tela a jeho údov.

V každom liturgickom konaní je súčasne s Cirkvou prítomný jej božský Zakladateľ. Kristus je prítomný vo vznešenej obete oltára, v osobe svojho služobníka, predovšetkým však v eucharistických podobách. Je prítomný vo sviatostiach svojou účinnosťou, ktorou do nich vlieva ako do nástrojov posväcovania. Napokon je prítomný v chválení Boha v prosbách vysielaných k nemu podľa slov: "Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi." (Mt 18,20)
A tak liturgický rok, živený a sprevádzaný nábožnosťou Cirkvi, nie je chladné, neživé predstavovanie dávnominulých vecí alebo holá spomienka na udalosti z dávnejších čias. Je to skôr Kristus, ktorý ďalej žije vo svojej Cirkvi. Kráča tu po ceste svojho nesmierneho zľutovania, na ktorú sa vydal v láskyplnom zámere v tomto smrteľnom živote, keď chodil, dobre robiac, aby ľudia pochopili jeho tajomstvá a aby v nich takpovediac žili, tajomstvá, ktoré sú trvalo prítomné a pôsobia nie nejakým nejasným, hmlistým spôsobom, o akom hovoria niektorí novší autori, ale tak, ako je to v katolíckom učení. V chápaní cirkevných učiteľov sú tieto tajomstvá jednak predobrazmi kresťanskej dokonalosti, ako aj účinnosťou zásluh a príhovorov Krista prameňmi božskej milosti. Trvajú v nás svojím pôsobením, no každé jedno z nich je podľa svojej povahy príčinou našej spásy.



ENCYKLIKA PÁPEŽA PAVLA VI. MYSTERIUM FIDEI (1965)

Dôvody na pastoračné starostí a znepokojenie
9. Predsa však existujú, ctihodní bratia, práve v predmete, o ktorom hovoríme, dôvody na vážne pastoračné starosti a znepokojenie, o ktorých nám naša apoštolská povinnosť svedomia nedovoľuje mlčať. 10. Zistili sme totiž, že medzi tými, ktorí hovoria a píšu o tomto najsvätejšom tajomstve, ktorí o súkromných omšiach, o dogme o transsubstanciácii a eucharistickom kulte rozširujú také názory, ktoré veriacich znepokojujú a z hľadiska právd viery im zapríčiňujú nemalé zmätky, ako keby každému bolo dovolené usilovať sa len o to, aby zapadlo prachom to učenie, ktoré bolo raz Cirkvou definované, alebo ho vysvetľovať tak, aby sa pravý význam slov alebo prijatá platnosť pojmov oslabila. 11. A tak, aby sme uviedli jeden príklad, nie je dovolené tzv. omšu "v spoločenstve" natoľko zdôrazňovať, že by súkromne slávené omše strácali na význame. A ani sviatostný znak neslobodno natoľko nadhodnocovať, ako keby symbolický význam, ktorý je podľa mienky všetkých prítomný vo svätej Eucharistii, mohol vyčerpávajúco vyjadriť Kristovu prítomnosť v tejto sviatosti. Takisto nie je dovolené hovoriť o tajomstve transsubstanciácie a pritom nespomenúť podivuhodné premenenie celej podstaty chleba na telo a celej podstaty vína na krv Kristovu, o ktorom hovorí Tridentský koncil, a neobmedzovať sa iba, ako sa hovorí, na "transsignifikáciu" alebo "transfinalizáciu". Napokon nemožno zastávať a praktizovať názor, podľa ktorého by náš Pán Ježiš Kristus v konsekrovaných hostiách, ktoré po slávení omšovej obety zostali zvyšné, nebol už viac prítomný. [...]

Pravidlo vyjadrovania sa v Cirkvi
23. Pravidlo vyjadrovania sa (regula loquendi), ktoré Cirkev v stáročnej práci a za asistencie Ducha Svätého ustanovila a ktoré sa autoritou koncilov potvrdilo a stalo sa známkou a symbolom pravovernosti, treba mať v úcte. Nech sa ho nikto neodvažuje podľa vlastného dobrozdania alebo pod zámienkou nejakej novej vedy meniť. Veď ktože by mohol trpieť, aby sa dogmatické formuly, ktoré používali ekumenické koncily na vyjadrenie tajomstiev Najsvätejšej Trojice a Vtelenia, považovali pre ľudí našich čias už za nevhodné a aby boli opovážlivo zamenené za iné? Takisto nemožno trpieť, aby hocikto mohol na vlastnú päsť siahnuť na formuly, pomocou ktorých Tridentský koncil predložil eucharistické tajomstvo ako predmet viery. Lebo tieto a iné formuly, ktoré Cirkev používa, aby predložila dogmy viery, sa neviažu na nejakú kultúrnu formu, na nejakú určitú fázu vedeckého pokroku a ani na takú alebo onakú teologickú školu, ale predstavujú to, čo ľudský duch vypracúva ohľadom skutočnosti vo všeobecnej a nevyhnutnej skúsenosti a označuje primeranými a určitými slovami, ktoré boli prevzaté z bežnej alebo kultivovanej reči. Preto tieto formuly zodpovedajú ľuďom všetkých čias a všetkých miest. Tieto formuly však možno užitočne jasnejšie a hlbšie vysvetliť, nikdy však v inom zmysle, než v akom boli používané; a tak pokrokom v chápaní viery zostávajú pravdy viery nedotknuté.

Eucharistická prítomnosť skrze transsubstanciáciu
43. Aby však nikto nesprávne nechápal tento spôsob prítomnosti, ktorá presahuje zákony prírody a spôsobuje najväčší zázrak svojho druhu, s ochotným duchom musíme počúvať hlas učiacej a modliacej sa Cirkvi. A tento hlas, echo Kristovho hlasu, nám hovorí, že Kristus je v tejto sviatosti nie inak prítomný, len premenením celej podstaty chleba na jeho telo a celej podstaty vína na jeho krv; je to celkom podivuhodné a jedinečné premenenie, ktoré katolícka Cirkev nazýva vhodne v úzkom zmysle transsubstanciáciou (Tridentský koncil). Po premenení majú podoby chleba a vína bezpochyby nový zmysel a nový účel, pretože to už nie je obyčajný chlieb a obyčajný nápoj, ale sú to znaky svätej veci a znaky duchovného pokrmu; nový význam a nový účel dostávajú však preto, že obsahujú novú skutočnosť či realitu, ktorú právom nazývame ontologickou, lebo pod menovanými podobami sa už neskrýva to, čo bolo predtým, ale niečo celkom nové; a to nie na základe úsudku viery Cirkvi, ale skrze objektívnu realitu, pretože po premenení podstaty či bytnosti chleba a vína na telo a krv Kristovu nezostáva už nič, iba podoby, pod ktorými je celý a úplný Kristus vo svojej fyzickej "realite" prítomný aj telesne, aj keď nie takým spôsobom, akým sa inak telesné predmety nachádzajú na svojom mieste.



INŠTRUKCIA KONGREGÁCIE PRE OBRADY O SLÁVENÍ A UCTIEVANÍ TAJOMSTVA EUCHARISTIE (1967)

1.
Tajomstvo Eucharistie je vlastným stredom svätej liturgie, ba celého kresťanského života. Cirkev osvietená Duchom Svätým sa preto usiluje stále hlbšie preniknúť do tohto tajomstva a čoraz viac z neho žiť. V našom čase Druhý vatikánsky koncil vyzdvihol viaceré významné aspekty tohto tajomstva. Konštitúcia o liturgii pripomenula niektoré poznatky o podstate a význame Eucharistie. Potom ustanovila normy pre reformu (bohoslužobných) obradov, aby slávenie tohto tajomstva podporovalo aktívnu a plnú účasť veriacich. Ďalej sa rozšírila prax spoluslávenia a prijímania pod obidvoma podobami. Konštitúcia o Cirkvi zdôraznila vnútorný súvis medzi Eucharistiou a tajomstvom Cirkvi. V iných dokumentoch napokon koncil viac ráz zdôraznil a podčiarkol význam Eucharistie pre život veriacich, že toto tajomstvo má silu objasniť zmysel ľudskej činnosti a celého stvorenia, pretože v Eucharistii sa "premieňajú plody prírody, ktoré vyrástli opaterou človeka, na telo a krv osláveného Pána". Pápež Pius XII. pripravil - najmä svojou encyklikou Mediator Dei - cestu k týmto početným vyhláseniam koncilu. V encyklike Mysterium fidei pápež Pavol VI. pripomenul význam jednotlivých častí učenia o Eucharistii, osobitne o reálnej prítomnosti Krista a o uctievaní, ktoré prináleží tejto sviatosti aj mimo omše.
[...]

3.
Bude osožné, keď z vieroučných článkov, ktoré sa nachádzajú v uvedených dokumentoch Cirkvi o tajomstve Eucharistie, uvedieme tie, ktoré majú vplyv na postoj kresťanského ľudu k tomuto tajomstvu a bezprostredne sa dotýkajú cieľa tejto inštrukcie.
a) "Syn Boží v ľudskej prirodzenosti, ktorú vzal na seba, svojou smrťou a svojím vzkriesením prekonal smrť, a tak vykúpil človeka a pretvoril ho na nové stvorenie (porov. Gal 6,15; 2 Kor 5,17). Tým totiž, že udelil svojho Ducha, zo svojich bratov, povolaných zo všetkých národov, tajomne utvoril sťaby svoje telo. V tomto tele sa vlieva život Kristov veriacim, ktorí sa sviatosťami spájajú tajomným, ale skutočným spôsobom s umučeným a osláveným Kristom." Preto "náš Spasiteľ pri Poslednej večeri, v tú noc, keď bol zradený, ustanovil eucharistickú obetu svojho tela a svojej krvi, aby ňou neprestajne pokračoval v priebehu vekov v obete kríža, dokiaľ on sám nepríde. Tým zveril Cirkvi, svojej milovanej neveste, pamiatku svojej smrti a svojho vzkriesenia - sviatosť blahosklonného zľutovania, znamenie jednoty, puto lásky, veľkonočnú hostinu, na ktorej sa prijíma Kristus, duch sa napĺňa milosťou a dáva sa nám záruka budúcej slávy" (Druhý vatikánsky koncil, Konštitúcia o posvätnej liturgii, 47).
Preto je omša - Večera Pánova - súčasne a neoddeliteľne:
- obeta, ktorou pretrváva obeta kríža;
- spomienková slávnosť smrti a vzkriesenia Pána, ktorý hovorí: "Robte to na moju pamiatku" (Lk 21,19);
- posvätná hostina, pri ktorej Boží ľud prijímaním tela a krvi Pánovej má účasť na dobrách paschálnej obety, obnovuje sa nová zmluva, ktorú uzavrel Boh raz navždy v krvi Kristovej s ľuďmi, a vo viere a nádeji symbolicky anticipuje a už začína eschatologickú hostinu v Otcovom kráľovstve, a tak ohlasuje Pánovu smrť, "kým nepríde".
b) V omši patria teda obeta a posvätná hostina natoľko k tomu istému tajomstvu, že jedno s druhým súvisí čo najtesnejšie. V obete omše sa totiž Pán obetuje, "keď začína byť sviatostne prítomný ako duchovný pokrm veriacich pod podobami chleba a vína" (encyklika Mysterium fidei). Kristus zveril Cirkvi túto obetu aj preto, aby veriaci mali na nej účasť duchovným spôsobom vo viere a láske, ako aj sviatostným spôsobom skrze hostinu svätého prijímania. Účasť na Pánovej večeri znamená vždy spoločenstvo s Kristom, ktorý sa obetuje Otcovi za nás.
c) Eucharistická slávnosť, ktorá sa uskutočňuje v omši, je nielen úkonom Krista, ale aj Cirkvi. V tejto slávnosti umožňuje Kristus, aby obeta uskutočnená na kríži pretrvávala ďalej, a obetuje sám seba Otcovi za spásu sveta nekrvavým spôsobom po stáročia službou kňazov. Cirkev však, nevesta a služobníčka Kristova, v spojení s ním je kňazom a obetným darom; obetuje ho Otcovi a spolu s ním celkom samu seba. A tak Cirkev predovšetkým v eucharistickej modlitbe v spojení s Kristom v Duchu Svätom vzdáva vďaky Otcovi za všetky dobrá, ktoré vo stvorení a vynikajúcim spôsobom v paschálnom tajomstve udeľuje ľuďom, a prosí ho o príchod jeho kráľovstva.
d) Preto nijaká omša - ako napokon ani nijaké liturgické konanie - nie je čiste súkromným úkonom, ale je slávením Cirkvi ako spoločenstva, členeného na rozličné stavy a služby, v ktorom každý jednotlivec koná podľa svojho stavu a svojej služby.
e) Slávenie Eucharistie v omšovej obete je skutočne pôvodom a cieľom uctievania, ktoré sa preukazuje mimo omše Oltárnej sviatosti. Pretože eucharistické podoby, ktoré zvyšujú po omši, majú svoj pôvod nielen v omši, ale sa osobitne prechovávajú s tým cieľom, aby sa veriaci, ktorí sa nemohli zúčastniť na omši, skrze sviatostné prijímanie - prijaté v správnom stave - spájali s Kristom a s jeho obetou, ktorá sa slávi v omši.
f) Je bezpochyby isté, že "všetci veriaci majú podľa obyčaje, ktorá sa v katolíckej Cirkvi vždy praktizovala, pri uctievaní tejto Najsvätejšej sviatosti preukazovať ten kult poklony (cultus latriae), ktorý sme povinní preukazovať pravému Bohu. A hoci ju Kristus Pán ustanovil, aby bola požívaná, nieje preto menej poklonyhodná". Preto je totiž vo sviatosti, ktorá sa uchováva, on sám predmetom klaňania, leboje v nej podstatne prítomný účinnosťou toho premenenia chleba a vína, ktoré sa podľa Tridentského koncilu výstižne volá transsubstanciácia.
g) Eucharistické tajomstvo sa teda musí skúmať v celej jeho šírke: najprv ako slávenie omše, potom aj ako uctievanie eucharistických podôb, ktoré sa po omši uchovávajú, aby mohla ďalej pôsobiť milosť obety. Z týchto zásad sa musia odvodiť pravidlá na praktické usporiadanie úcty, ktorá patrí tejto sviatosti aj po omši; takisto i pravidlá, podľa ktorých sa toto uctievanie dostane do súladu so správnym poriadkom slávenia omšovej obety v zmysle predpisov Druhého vatikánskeho koncilu a iných príslušných dokumentov Apoštolskej stolice.




(VIERA CIRKVI V ÚRADNÝCH DOKUMENTOCH JEJ MAGISTÉRIA
Josef Neuner a Heinrich Roos, Dobrá kniha 1995)






Home